BANÍK, VIRTUÓZ A ... VEGETARIÁN

Aj slovenský husľový virtuóz Juraj Kazamek (1882 - 1956) bol vegetariánom

V nespracovaných fondoch Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine sme našli zmienky, ktoré poukazujú na to, že aj Juraj Kazamek (1882 - 1956), významný, no trochu zabudnutý slovensko-americký virtuóz a hudobný skladateľ bol vegetariánom.

"Kazamekovo detstvo", píše o ňom evanjelický biskup Fedor Ruppeldt, "je typickým zjavom života chudobných slovenských ľudí-dedinčanov, ktorí v posledných desaťročiach starého Uhorska "hnaní žitia nevôľou" opúšťali svoju domovinu a temer masove sa sťahovali za oceán, aby tam hľadali a našli lepšie živobytie".

Juraj Kazamek sa narodil 28. februára 1882 v roľníckej rodine v Betliari (dnes v okrese Rožňava). Ako deväťročný sa s rodičmi a dvoma súrodencami vysťahoval do USA. Rodina spočiatku žila v Pittsburghu, kde si Kazamekovo nadanie všimol miestny učiteľ, neskôr v Johnstowne v Pennsylvánii. Keďže musel pracovať spolu s otcom v uhoľných baniach, jeho vyššie hudobné vzdelávanie muselo ostať načas stranou. Hrával síce v baníckej kapele (na husliach) a učil sa hre na husle, no až v sedemnástich (1901) sa mu splnil sen: vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil 9 pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov - na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí - v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. ...

V USA sa oženil a mal aj deti, no - ako sa dozvedáme - manželstvo sa po vojne a možno už počas nej rozpadlo. V roku 1917 totiž dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Slúžil ako vojak, neskôr dôstojník. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra, s ktorým precestoval zázemie i frontové línie a s ktorým zažil aj radosť z konca nezmyselného zabíjania. Po vojne ostal s americkou okupačnou armádou v Nemecku a - už ako civil - sa usadil v Koblenzi.

Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním (vlastnil vraj vlastné stradivárky), komponoval i sám sa ďalej vzdelával. Vystupoval v Luxembursku, Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Holandsku, Anglicku, USA, častejšie i v Československu. Hral - ešte pred vojnou - pred nemeckým cisárom Wilhelmom II., maršálom Hindenburgom i pred americkým prezidentom Wilsonom a - v medzivojnovom období - i prezidentovi Masarykovi (viackrát bol jeho hosťom v Topoľčiankach). Prežil prenasledovanie a väznenie počas 2. svetovej vojny. V roku 1953 oslepol a jeho kariéra sa tým skončila. Hoci sa túžil vrátiť do vlasti (kam niekoľkokrát - i koncertne - vycestoval), tento návrat sa neuskutočnil. Zomrel 26. júla 1956 v Koblenzi a tam bol aj pochovaný.

Kazamek bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Jeden z nich, Jozef Jerga z Betliara, o ňom v roku 1944 napísal: "Vyhľadáva samotu. Na svoje husle nedopustí inému siahnuť. ... Je vegetariánom..."

O jeho vegetariánstve nemáme veľa správ a môžeme iba tušiť, že vegetariánom sa stal ešte v USA. V článku "Zase na milom Slovensku" pre Newyorský (slovenský) denník v roku 1934 napísal: "Tentoraz som šiel cez Viedeň a ako vegetarian, hneď som sa tam rozpoznal so Slovákmi, ktorí majú zeleninové obchody." V Ruppeldtovej rukopisnej pozostalosti je záznam, že v roku 1935, "v Londýne hral pri nejakom jubileume britskej Mazdaznan-spoločnosti", čo bola spoločnosť, ktorá viedla svojich členov k zdravému spôsobu života - k cvičeniu, správnemu dýchaniu, vegetariánstvu. Toto hnutie, ktoré sa usilovalo o fúziu kresťanských a hinduistických ideálov (živé dodnes), bolo u nás v medzivojnovom období hojne rozšírené na Morave i v kruhoch slovenskej inteligencie. Vieme tiež, že Kazamek sympatizoval aj s Tolstým, "ktorý čím starší bôl, tým vzácnejšie myšlienky používal z vesmíra a nám ich zanechal..."

Kazamek - podľa viacerých svedectiev - zostal napriek svojim nemalým úspechom skromným a voči utrpeniu druhých vnímavým človekom. Na svojich cestách po svete dával prednosť jednoduchým, lacným ubytovniam, bol štedrý k žobrákom, súcitný k ľuďom odkázaným na pomoc. "Keď bol posledne v Betliari (v roku 1934 - pozn. aut.)," uvádza Jerga, "navštívil v dedinke Henckovce 106-ročnú starenku, biednu, a o niekoľko týždňov poslal jej 17.000 slovenských korún... (na vtedajšiu i na dnešnú dobu veľmi vysokú čiastku - pozn. aut.) ... Svoj majetok rozdal chudobným." Sám si - podobne ako žiaden pred ním - na druhý svet nevzal nič. Čo po ňom zostalo (údajne aj spomínané stradivárky), zanechal tým, ktorí sa o neho v závere života postarali.

pro vegetarian.cz/sk Milan Šišmiš

Z Kazamekovej korešpondencie

"...Ako za časov nášho Husa, tak i teraz Anglia je na prvom mieste v pokrokovom myslení. Múdrosť dostávajú z východu, z Indie. Navštívil som tam budhistov, špiritistov, scientistov a mazdaznanistov. Títo poslední robia veľké pokroky po celej britskej ríši. Učenie toto ma velice zaujíma a v osobitnej obálke Vám zasielam niekoľko čísiel v rozličných rečiach. Sú tam velice dobré zdravotné pokyny. Toto obzvláštne nám Slovákom je potrebno, aby sme vedeli, ako správne pri dobrom zdraví dlho žiť a byť užitoční..." (Z listu spisovateľke Elene Maróthy Šoltésovej, 13. septembra 1935)

Povedali o Jurajovi Kazamekovi

"Všimol som si, že krátky čas predtým, ako mal vystúpiť, postavil sa rovno, robil hlboké vdychy a výdychy, pričom si ruky striedavo predpažil-vzpažil a prstami rýchle pohyboval. Prekvapila ma táto gymnastika." (Ernest Kandera, slovenský huslista, upravovateľ ľudových piesní)

"Bol zriedkavým zjavom. Žil bezstarostne zo dňa na deň. Keď mal niečo, to rozdal... Bol humanistom až do krajnosti. V našom prostredí obdiv budilo jeho vegetariánstvo..." (Ján Miklóšik, učiteľ, regionálny historik, Kazamekov krajan)

Kazamek v literatúre

Československý hudební slovník osob a institucí 1. Praha 1963, s. 660 Encyklopédia Slovenska 3. Bratislava 1979, s. 58 Slovenský biografický slovník 3. Martin 1989, s. 55 Ján Schlosár: Z baníka virtuóz. Juraj Kazamek z Betliara (1882 - 1956). Betliar 1992, 32 s.